Mladé tučniaky okuliarnaté vymierajú, pretože nemôžu nájsť ryby, ktoré potrebujú

Keď mladé tučniaky okuliarnaté prvý raz opúšťajú hniezdo, robia tak osamote, bez akéhokoľvek vedenia rodičov. Potrebujú používať svoj inštinkt na sledovanie stôp vo svojom prostredí, aby našli potravu a zostali nažive počas svojich prvých mesiacov na mori. Akokoľvek náročné to mohlo byť v minulosti, dnes to urobili klimatické zmeny a veľký tlak rybárskeho priemyslu ešte náročnejším.

Bohaté zásoby ich preferovanej koristi, ako sú sardinky a ančovičky, sa už viac nevyskytujú v miestach, kde juhoafrické a namíbijské tučniaky očakávajú ich výskyt. Toto spôsobuje, že mladé vtáky padajú do takzvanej ekologickej pasce. Deje sa tak vtedy, keď nasledujú obvyklé stopy k oblastiam kŕmenia, len aby zisili, že zdroje potravy v týchto miestach už viac nie sú dostupné. Toto môže byť zapríčinené zmenami zásob konkrétnych druhov potravy kvôli nadmernému rybárčeniu alebo zásadnej environmentálnej zmene.

Tučniaky okuliarnaté sú zaradené v zozname ohrozených druhov Medzinárodnou úniou pre ochranu prírody, keďže sa ich počty v celom ich pásme v Južnej Afrike a Namíbii dramaticky znížili v poslednom storočí a súčasný trend nevykazuje žiadne známky, že by sa to malo obrátiť. Za posledných 50 rokov populácia klesla o 80% a v divočine už žije asi len 23 000 rozmnožujúcich sa párov.
V našej novej štúdii sme nasledovali 54 dospievajúcich tučniakov – tučniaky, ktoré už zhodili páperie a sú teraz vodeodolné a pripravené ísť do mora – na ich prvotnej púti pozdĺž juhoafrického pobrežia, využívajúc satelitné vysielačky.

Ubúdajúce populácie rýb

Vtáky sa presunuli do oblastí oceánu, kde sú teploty vôd nízke a produktivita – vo forme fytoplanktónu, mikroskopickej potravy, ktorá je základom mnohých vodných potravových reťazcov – je vysoká. Prekonali kvôli tomu veľké vzdialenosti do oblastí ako je záliv sv. Heleny pozdĺž juhoafrického západného pobrežia a Swakopmund v strednej Namíbii. Oboje sú historicky známe svojou hojnosťou rýb.

Avšak veľké populácie rýb už v týchto oblastiach neexistujú. Dôvodom toho sú spojené účinky meniaceho sa podnebia a tlaku rybárskeho priemyslu. Vzhľadom k tomu, že nižšie úrovne ekosystému neboli zasiahnuté rovnakým spôsobom, signály, ktoré tučniaky vždy využívali na nájdenie svojej koristi, sú stále nenarušené.
Napríklad fytoplanktón tu stále je a stále je lovený zooplanktónom, mikroskopickými živočíchmi, unášanými oceánskymi prúdmi. Avšak ryby, ktoré by sa normálne vyskytovali spoločne s ich planktonickou korisťou, sú vzácne až absentujúce.

(Kolonii tučňáků hrozí kvůli mohutným ledovcovým krám vyhlazení)


Mladé tučniaky sú „obalamutené“ k výberu teraz už chabého habitatu a padnú do tejto rozsiahlej ekologickej pasce. Tento doposiaľ nepovšimnutý fenomén postihujúci celé ekosystémy vysvetľuje nízke šance na prežitie tohto ohrozeného druhu, obzvlášť počas jeho prvého roku na mori. Prispieva k dramatickému poklesu populácie tučniakov.

Emulačné cvičenia v danej štúdii ukázali, že s dostatočnou potravou v týchto oblastiach by bola populácia tučniaka okuliarnatého na západnom pobreží južnej Aftiky dvojnásobná oproti súčasnej situácii. Bolo by tam zhruba 5000 párov na ostrovoch Dassen a Robben, namiesto zhruba 2500. Len mladé tučniaky z kolónií vo Východnom Kapsku, nachádzajúcich sa v Algojskom zálive, lovili v oblasti Agulhaskej planiny, ktorá poskytuje dostatok potravy.

Únik z pasce?


Na zastavenie úpadku tučniaka okuliarnatého sú vykonávané viaceré ochranné opatrenia, a niekoľké by mohli pomôcť dostať tučniaky von z tejto ekologickej pasce. Snahy odchovať vtáčatká a vytvoriť nové kolónie tučniakov môžu pomôcť podporiť ich populáciu a vybudovať odolnosť voči zmenám v budúcnosti. Juhoafrická nadácia pre ochranu pobrežného vtáctva (The Southern African Foundation for the Conservation of Coastal Birds), najväčšie rehabilitačné centrum Južnej Afriky, odchová niekoľko stoviek vtáčat ročne. Deje sa tak vtedy, keď sú ponechané napospas osudu v kolóniách, pretože sú ich rodičia zasiahnutí ropnou škvrnou alebo zranení, alebo jednoducho nie sú schopní nájsť dostatok potravy, aby ich vychovali počas sezóny párenia.

Kolónia tučniakov okuliarnatých v Boulders Beach v Južnej Afrike, jedna z dvoch jediných zostávajúcich kolónií tučniakov na súši v krajine. Foto: Roger Smith/Flickr

Akonáhle tieto vtáky dosiahnu určitý vek, sú vypustené späť do divočiny. Štrnásť tučniakov v tejto štúdii bolo odchovaných ľuďmi a výsledky poukazujú na to, že tieto vtáčatá sa správajú rovnako, ako ich náprotivky vychované svojimi rodičmi. Nanešťastie, tieto tučniaky taktiež putujú do oblastí s nízkou dostupnosťou potravy.
Vtáčatá odchované v centre sa správajú prirodzene, keď sa vrátia do divočiny, a mohli by sa spolupodieľať na úsilí vytvoriť nové tučniačie kolónie tak, že by boli vypustené v na to určených oblastiach, kde by mohli založiť nové kolónie bližšie k dostupnej potrave.

Na adresovanie problému ekologickej pasce je však toho potrebné urobiť omnoho viac. Štúdia ukazuje, že ochranné opatrenia vo veľkom rozsahu – ako je napríklad znížená kvóta na ryby, či pozastavenie rybolovu, akonáhle populácia rýb klesne pod kritické ekologické hranice – sú urgentne potrebné k ochrane ohrozeného tučniaka okuliarnatého a iné morské vtáky v Benguelskom prúde, vysoko produktívnom studenovodnom systéme pozdĺž juhoafrického západného pobrežia.
Tieto opatrenia musia ísť ruka v ruke s ochrannými iniciatívami, ktoré sa už uplatňujú.

Ekologická pasca tučniakov okuliarnatých bola objavená sledovaním mladých, dospievajúcich tučniakov. Toto je veková skupina, o ktorej sa toho vie pri mnohých druhoch morských vtákov pramálo. Zvýrazňuje to dôležitosť ďalších štúdií o stratégiách prežitia v prvom roku života konkrétnych morských vtákov, aby sa lepšie pochopila dynamika druhov v ich rozsahu.


Převzato z Earth Touch News

Advertisements